Môj manifest

Prvé stretnutie s "Manifestáciou", ktoré som si spätne uvedomil, no trošku ma "desilo" aj v priebehu života bolo moje štúdium. Až spätne, keď sa snažím spomínať, si uvedomujem, že som sa veľmi málo učil. OK. Nie som hlúpy, a celkom rýchlo chápem, aj testy IQ čo som si občas spravil to potvrdzovali. Keď som videl výsledky, väčšinou som si ale povedal, že je to nejaké divné a asi to nebudú tie "pravé" IQ testy. A to je už možno aj 20 rokov dozadu. No, keď som si nedávno opäť takýto test spravil, už sa mi to tak nepravdepodobné nezdalo. Teraz sú totiž tieto testy online. Kedysi sa ku mne dostali na PC disketách a ich zdroj bol pre mňa celkom pochybný. Ale späť k téme. Preskočme základnú aj strednú školu a prejdime rovno na vysokú školu. Tu sa to totiž láme. Základná a stredná je ozaj základ, nutnosť a skončí ju 99% ľudí (nie je to exaktné číslo, len pre názornosť). Pri vysokej škole je to trošku inak. Ľudia už majú aj obavy, či školu skončia či nie, či budú stačiť či nie. A tu bol ten háčik!! Ja som nikdy nepochyboval!! Základné, stredná, vysoká tak ide život. Napriek môjmu ležérnemu prístupu a povedzme až minimálnej snahe počas roka, som nikdy nezapochyboval o tom, že školu úspešne dokončím. Ako som to spomenul vyššie, občas ma to až desilo aký kľudný som bol. Samozrejme, že lokálne stresy pre skúškami boli, a riadne. Ale celkovo nie. Vtipné je, že teraz ako píšem tieto riadky, mám extrémne veľa práce, no takisto ako na škole som úplne kľudný. Hm, zaujímavé. Proste to stihnem. Nepochybujem o tom!! Ale poďme naspäť na vysokú. Boli predmety kde som musel ísť aj viac krát na skúšku, dokonca raz som šiel 4x. Paradoxne to bol predmet, na ktorý som sa asi najviac tešil. Ako sa môžete na mojich stránkach dočítať, fascinuje ma kreslenie v 3D. No a práve perspektíva bol ten nešťastný predmet. Nie preto, že by som nevedel niečo v 3D nakresliť, bolo to pre mňa tak prirodzené, že som sa to nikdy neučil, nevenoval sa tomu. No, ale na skúške bolo potrebné vedieť aj teóriu, a označovanie kresieb, bodov atď. A tam so totálne zlyhával.

V treťom ročníku, keď bolo potrebné ukončiť všetky predmety a urobiť bakalárske skúšky, vďaka môjmu prístupu som polovicu skúškového naháňal zápočty. Na prvej skúške som bol teda až v polovici skúškového obdobia. Myslím, že som dostal za 1. a to som na prednáškach "spával". Z čoho plynie celkom vtipná príhoda, kde ma skúšajúci/prednášajúci na prednáške po tom, keď som ho cez prestávku upozornil, že má vo vzorci chybu označil za spiaceho muža a povedal ostatným nech si tiež tento vzorec opravia. Jeho slová zneli: Zdá sa, že spiaci muž v zadu iba nespí, a tak si prosím Vás opravte tento vzorec." Musím povedať, že ma to aj potešilo, že to takto priznal. Nehlásil som chybu cez hodinu, nakoľko mi to neprišlo vhodné opravovať pedagóga verejne. No potešilo, keď ma spomenul. Nie to že spím. Vlastne som nespával samozrejme. No, možno občas. Prednášky bývali poobede, je teda možné, že ma sem tam zlomilo. Sedával som ale vždy s čelom opretým o lavicu a to bol dôvod môjho pomenovania - spiaci muž. Väčšinou som ale počúval. Keďže som si nepísal poznámky, lebo som nevedel potom po sebe čítať, tak som nepotreboval pozerať a takto som vnímal prednášky. Vráťme sa ale na spomínanú prvú skúšku. Keď som ju teda zvládol, skúšajúci žoviálne povedal, že už asi končím so skúškami a začínajú prázdniny. Na to som mu povedal, že to je prvá z 12, takže ešte 11 ma čaká! Prekvapene pozrel na mňa a povedal mi, že keď to dám, môžem si prísť k nemu pre šampanské. Súhlasil som samozrejme. Potom sa pozrel na hodinky, skontroloval dátum, a poopravil odmenu na dve šampanské. Predposledný deň skúškového som u neho zaklopal na dvere. Bol už na dovolenke žiaľ. No pointa je asi zrejmá. Nikdy som o tom nepochyboval. A zvládol som to. A to napriek tomu, že boli aj skúšky, kde som sa ozaj nestihol učiť. Pri jednej som zohnal som poznámky večer pred skúškou. Bolo toho veľa a čas už ozaj nebol, tak som sa aspoň večer pomodlil. A ozaj. To som robil vždy. Babka mi raz povedala, že poznala dievča ktoré sa vždy učilo výborne, vždy mala samé jednotky a vždy sa pred školou modlila. Jedného dňa si dievča povedalo, prečo sa ja vlastne modlím, keď to vždy dopadne výborne. Asi už tušíte ako ten deň dopadol. Presne, neblaho. To je ostatne aj dôvod, prečo viera ako taká pomáha. Ak veríme, že je tu niekto, kto nás presahuje a dokáže nám pomôcť, posilní to naše odhodlanie, našu vieru v samého seba, pretože za nami niekto stojí. Ide teda o to, že menej pochybujeme keď máme "zadné vrátka" ideme do "veci" sebavedomejšie a viac sa nám darí. Zo školy mám aj zopár negatívnych skúsenosti z manifestáciou. Áno, aj to je možné!! Dostaneme napríklad okno, zo stresu. Preto, lebo o sebe pochybujeme! A to práve keď si neveríme a zabudneme aj to čo vieme. Uvediem dva príklady:

Prvý, i keď časovo druhý sa odohrával počas už spomínaného skúškového obdobia na konci tretieho ročníka. Opäť som mal jediný pokus na skúšku, pretože posledný z tohto predmetu sa prekrýval s iným, kde som musel ísť. Teda opäť som nemal na výber a musel úspešne zvládnuť aj túto. Na skúšku som sa pripravoval. Podľa otcových rád, som sa zvykol učiť tak, že som si odpovede vypracovával dookola. Teda som si akoby dával skúšky sám a to zo všetkých tém, otázok, už počas príprav. To samozrejme zapríčinilo, že som mal všetky otázky dokonale vypracované. Keď som si otázku na skúške vytiahol, bola to celkom ľahká téma (ak by to niekoho zaujímalo, skúška bola z Oceľových konštrukcií a téma zvary). Tak som začal tému vypracovávať. Na skúške sme boli iba traja a skúška bola v kabinete. Profesor po zadaní odišiel. A vtedy som urobil chybu. Trošku som spanikáril, a nabomboval som skúšku (bomba = pred pripravená odpoveď, keďže som mal všetko vypracované, stačilo to vytiahnuť z tašky.) A tak keď sa profesor ku koncu skúšky vrátil, odovzdal som spomínanú vopred pripravenú odpoveď. Keď som prišiel na rad k ústnej skúške. Povedal som meno. Profesor našiel môj papier. Keď sa na to pozrel, hneď som videl problém. Oprel sa o stoličku, zdvihol papier a začal ma skúšať. Papier bol celý popísaný, výborne vypracovaná otázka, takže pochybnosti asi boli na mieste. Aj napriek tomu, že som tému vedel, nedokázal som sa sústrediť a odpovedať a po chvíľke som priznal že som to nabomboval, ale tému viem len som z toho v strese. Profesor sa so mnou odmietal baviť a povedal nech odídem. To som ale nemohol. Nemám už ďalší termín. Ten posledný sa mi kryje s iným. Odmietal sa so mnou baviť. "Toto je jednoduchá téma, čo ak by som od vás chcel napríklad vzper členitých prútov." povedal. Len čo to dopovedal, zobral som papier a pero a začal tému vypracovávať. Bez váhania. Dal mi ešte doplňujúce otázky a povedal, že mi skúšku dá, no tú najhoršiu známku. Samozrejme som neváhal. Napriek tomu, že som druhú tému slušne vedel a zodpovedal. Tiež som ho uistil, že sa oceli venovať nemienim, že si vyberám betónové konštrukcie. Napriek tomu, že ovládam aj oceľ, v 99,99% prípadov, ak sa s ňou stretávam, posúvam prácu - zákazku špecialistom - oceliarom.

Ako druhý príklad negatívnej manifestácie by som uviedol moju maturitu. Z matematiky som si vytiahol dve témy, jednú čo som vedel a druhú čo som ani len netušil čo to je (tuším to boli iracionálne čísla). Najprv som mal riešiť to čo som nevedel. Mal som vtedy pocit, že som to objavoval za pochodu, neviem či to dokážem vysvetliť, ale vyťahoval som to z takej hĺbky pamäte, že som mal ozaj pocit že som to práve vymyslel. Mal som kľud, bola to téma čo som si mal vypracovať v lavici. Druhá téma bola pri tabuli. Goniometrické funkcie - sínus, kosínus úplná pohoda. Prišiel som k tabuli, zobral do ruky kriedu. Zamyslel sa, pozrel na triednu učiteľku čo stála pri okne za katedrou. Zakrútil som hlavou, že to nedám. Táto skúsenosť z oboch tém z matematiky mi boli cennou lekciou. A to, že nezáleží na tom čo vieš a čo nie. Vždy to môže dopadnúť opačne. A teda hlavne to, že som v kľude dokázal vypracovať tému, o ktorej som si nič nepamätal, ma utvrdilo v tom, že sa nikdy nebudem vzdávať!! A to v ničo. Aj teraz po rokoch to aplikujem na všetky aspekty života. Či je to šport, práca, vzťahy alebo zdravie. Proste všade. Nikdy sa nevzdávam!

Aby som túto prvú skúsenosť, ako pozerám, dosť rozsiahlo napísanú, zhrnul. NIKDY som nepochyboval o škole, a napriek tomu, že som sa nikdy nedriloval a niekedy som ani nevedel skúšanú tému. Bez problémov som VŠ skončil. V spomínanom skúškovom som mal skoro na každú skúšku iba jeden pokus. A aj keď som nevedel vôbec nič (je to oblasť ktorej sa profesne nevenujem :) ). Tak som šiel, veď slovo skúška je odvodené od slova skúšať, tak prečo neskúsiť šťastie. A práve pri tomto predmete kde som šiel skúsiť šťastie som tiež uspel. Ako som sa dopočul neskôr, pán profesor dával na prvej skúške každému jednotku a na poslednej každý prešiel. Či to tak aj bolo to netuším, no z mojej skúsenosti by som povedal, že áno. A prečo je toto dôležité!! Lebo je pre nás ťažké uveriť tomu, že napríklad budeme bohatí, keď si ani vo sne nevieme predstaviť ako by sme sa k bohatstvu dostali. Keď si ani len športku nepodáme. :) Nevedel som, šiel som spravil som! Lebo som v globále nepochyboval že to dám. A to je ďalšia vec. Ak manifestuješ, tak sa musíš cítiť ako bohatý. Nerozmýšľaš ako sa to stane, nesmieš. Inak povedané, obmedzuješ "vesmír" na to ako ti to má dať. Vesmír má ale vlastný plán. Ty máš iba jednu úlohu, Cítiť sa tak, ako by si chcel. Proste sa tak cítiš. A čo si budeme hovoriť, to problém je. A to je aj dôvod, prečo to nedokáže každý. Vedomie nám vstupuje a bráni aby sme sa cítili tak ako chceme.

Keď však o ničom nepochybuješ, je to pre teba úplne prirodzené. Si to ty, Tak ako by to mohlo byť inak ako úspešné.